V krásnej dobe sme sa ocitli! Naozaj. Mládež si žije svoje bytostné peripetie, slobodne, neviazane, majúc v hlave guláš postmoderných ideálov a hodnôt . Z duchovna si vytvorila duchovno, budujúc si svoje individuálne Káčerovo v zmysle abovskej pesničky: Prachy, prachy, prachy, vždycky krásne, vo svete boháčov!
Čo napríklad znamená manželstvo pre mladého človeka? Akú hodnotu v ňom môže nachádzať, keď mu je médiami servírované populárnejšie partnerstvo? Mladí sa učia od svojich vzorov, preberajú od nich sociálne návyky. Vzormi boli kedysi svätci a múdri ľudia. Dnes sú to celebrity, čiže nuly. Je na tom niečo zlé? Nie, nie je. To je evolúcia, resp. devolúcia.
A potom sa pýtam v čom to je, že sa už nebúrime, že už nebojujeme, nehádžeme Molotovove kokteily na byrokraciu a špinavý kapitalizmus ako kedysi Baader-Meinhofova skupina v Nemecku. Proste len zízame s tými našimi očami vyblednutými od slnka mizernej slobody v domnienke, že sme slobodní, pričom vôbec nie sme. Nad Tatrou sa blýska už dlhšiu dobu a my sme si na tie blesky očividne zvykli, dokonca ich masovo volíme...
Na školách je toľko nespokojných študentov. Všetci frflú: Och, škola je na nič. A tí učitelia! Je to strašné! Nemá to úroveň! Ale to je tiež známka krčmovej, salónnej rezignácie, kde si nad pivkom ponadávame na celý zatratený systém, do ktorého sa ráno s úsmevom a pokorou vrátime naspäť. Na druhej strane univerzity, ktoré by mali predstavovať akademickú pôdu pre dialóg, majú svoju vlastnú predstavu o „dialógu". Študenti sa boja otvoriť si ústa. Načo riskovať predčasné ukončenie vysokoškolského štúdia, ktoré nenastane priamo zvonka. Nikto na Vás neukáže rukou, že TY, VON. Nie. Dnešný systém je rafinovanejší. Nespraviť skúšku je predsa neschopnosť študenta poriadne sa na ňu pripraviť. Ale prosím vás, ako by sme nevedeli ako to chodí. Kto dnešné skúšky ešte nazýva objektívnymi. Niekomu to vyhovuje, inému nie. Nebudem pokrytec, mne to vyhovovalo. Rovnako som nikomu na škole nepovedal, čo si o ňom myslím, ani iným spôsobom nebojoval, nebojkotoval chod školy. Problémy sa riešili na iných miestach, ako som už spomínal. Vlastne sa neriešili, iba sa o nich hovorilo, a aj to nesprávnym ľuďom, ktorý s tým mohli urobiť veľke guľové. Bolo by odo mňa naivné predstierať, že by som dnes konal inak. Človek si zvykne na komfort a pohodlie. Revoltovať nie je v móde.
Ale hovorme o mládeži, o spoločenstve mladých, ktoré stratilo záujem o politiku, kultúru, o veci verejné. O všetko. Odmieta vlastnú angažovanosť v hocičom. Mládež už nebojuje, akceptuje. Otupená systémom, v ktorom vyrastá. Nehľadá sa v takomto stave ťažko zmysel života?
Mládež, ach tá dnešná mládež, vzdychala naša učiteľka fyziky na strednej. Všetky generácie nad niekým a niečím vzdychali a vzdychajú. Staršie nad mladšími a naopak. A je to čoraz frekventovanejšie. Akoby bolo vzdychanie novodobou alegorickou hodnotou 21. storočia. Pričom absurdných hodnôt možno nájsť v súčasnosti viac. Otázka však znie: Ako sa môžu v mladom človeku vyvíjať tradičné hodnotové systémy, keď niet motivácie a kvalitného vzoru? Mládež sama nevie, čo so slobodou, ktorú dostala. Dostala! Nevybojovala, ale dostala. Na zlatom podnose, so slovami: Tu máš! Nikto sa nepoďakoval.
Slobôd a možností je toľko, že to nejedného zmätie. Je mládež zmätená? S apatiou, ktorú nesie na chrbte s pôvabom ťavy aj o tom možno pochybovať. Rozkvitá nám tu vek mladých hedonistov a relativistov, s vlastným rebríčkom hodnôt a nehodnôt. Niekto to nazýva anarchia, iní demokracia. Vo všeobecnosti, moderná doba, kde sa každý zaujíma len o seba a o to, aby mohol ísť dvakrát do roka na dovolenku. Ospravedlňte ma, musím ísť na záchod.